Praktické používanie Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR) v reálnom živote
ISSN 1337-6179          dnes je utorok 25. novembra 2014, meniny má Katarína , zajtra Kornel 
Lunárny kalendár na dnes
Lunárny kalendár na dnes
Lunárny kalendár na dnes
Lunárny kalendár na dnes
Lunárny kalendár na dnes
Lunárny kalendár na dnes
Znamenie:
Kozorožec
Fáza Mesiaca:
1. fáza
Časť rastliny:
koreň
Živel:
zem
Výživa:
soľ
Sila Mesiaca:
vzostupná
Magazín - článok
článok bol uverejnený: 27.1.2010

BOH SA HĽADÁ ZRETÍM V SAMOTE

Na ceste každého človeka existuje bod, kedy narastie vnútorná potreba vyjasniť si vzťah k Bohu. Slovo Boh je v spoločnosti často prekrúcané a v jeho mene sa robia veci, ktoré by on sám iste neschválil.

Ľudia svoju zodpovednosť skrývajú za Boha, takisto aj prípadnú slabosť a nerozhodnosť. Boh sa stal akousi univerzálnou a všemocnou doktrínou pre toho, komu to vyhovuje. Pokiaľ chceme nájsť Boha, treba si podľa mňa uvedomiť pár vecí. Kto sme? Našli sme aspoň časť samého seba? Čo môžeme ponúknuť? Odkiaľ začať? A čo je to vlastne Boh?

Slovko Boh je oveľa staršie ako kresťanstvo. Naši slovanskí predkovia používali toto slovo k označeniu Hospodina, teda Gospodina – Hospodára. Ešte v starých slovenských filmoch znejú vety a otázky typu – „ Je hospodár doma?“ , alebo „ Boh požehnaj hospodárovi a jeho rodine“. Ruština nemá písmeno „H“, tak Boh sa nazýval Bogom a Bohovia Bogmi. Slovo Hospodin, teda Hospodár sa zachovalo ešte z predkresťanských čias. Nemýľme si to s kresťanstvom, ktoré dané označenie len prebralo. Slovo Boh nemá kresťanský základ a význam. Je všemocné a vše objímajúce. Nič nežiada, len JE. Ak klamete Boha, klamete len seba samého. Boh ako mocnosť nachádzajúca a obsahujúca len samého seba vytvorená len samým sebou a presakujúca túto atmosféru, Vesmír, planéty a bytie ako špongia - sa otvára všade. Je hlúpe a detinské hádať sa o pravde „ svojho“ Boha. Každé náboženstvo si chráni a cení „ ich“ Boha, no v skutočnosti je to len jeden-jediný. Práve monoteistické náboženstvá /kresťanstvo, islam, judaizmus/ vidia Boha skreslene a vo veľmi úzkej škatuľke. Snažia sa ho nachádzať v nebi a dávať mu zodpovednosť za ich skutky a životy... Ale taká sila sa nedá len tak prehliadnuť a vložiť umelo do hraníc. Má Boh hranice? Iste nemá, pretože jeho živá iskra je v každom z nás. Ak ľutujete a ohovárate iného človeka, okrem iných neduhov, ktoré si tým sami sebe tvoríte, zneužívate a hodnotíte aj Boha. Preto sú karmické a duchovné zákony také prísne. Ich prísnosť narastá s duchovnou zrelosťou človeka. Čím zrelší duchovný základ človek v sebe má, tým prísnejšie pravidlá pre neho platia a po porušení, prísnejšie tresty. Prečo je to tak, to si povieme v inom článku. Zamyslite sa. Koľko je dnes rodín, kde je náboženstvo už od rodičov a tí zapíšu ich dieťa na náboženskú výchovu len preto, že sa to má... Chcú dať dieťaťu dobro v podobe Boha. Lenže Boh sa už dávno nedáva – ten sa nachádza. Zapísaním na náboženstvo a vykonaním prijímacích procedúr ako birmovka, krst, ešte Boha nik na svete nenašiel. Boh sa hľadá osamote. Ak človek chce skutočne k niečomu dospieť nezíska to tým, že mu to je podstrčené. Ale nájde to v ňom samo vývinom jeho vlastnej osobnosti. Teda na príklade. Dieťa, ktoré bolo automaticky vychovávané v kresťanskej rodine ide síce jeho cestou, no jeho vnímanie sveta a hranice sú obmedzené, pretože kresťanstvo ako také a rodičia ho za hranice nepustia. Pamätám si ako kresťanstvo istý čas brojilo proti joge a východným filozofiám. Tu je príklad ako je niekto v škatuli, dusí sa a kope nohami, že on nechce aby ho pustili, pretože je mu tam dobre... Joga a veci okolo nej sú hodnotné. Rovnako ako kresťanstvo aj keď v inom šate. Tu sa skrýva zaslepenosť vizionárstva monoteistu. Na druhej strane môžem povedať za seba. Vyrastal som v nekresťanskej rodine. Rodičia ma dali pokrstiť. Nechali nám v náboženstve slobodnú ruku a ja s mojou povahou som začal inklinovať ku všetkému. V puberte so sa pozrel i do satanizmu, kde ako vodcovstvo ega a sebectva, doslovne platí - Ty mne jednu facku, ja Tebe tridsať. Začiatky... Oslovovala ma mágia, čarodejníctvo. To všetko boli minulé životy. Moja duša mala vždy blízko k východným filozofiám a v nich som nachádzal veľa múdrosti. Hlavne pokoja, súladu a pokory. Po dlhšom čase som našiel svoju vieru v sebe. V prírode okolo v spojení so slovanskými tradíciami a hodnotami našich predkov. To je domov.

Ponúklo sa mi veľa spojení s mojimi minulými životmi, prírodou a mnoho sa mi potvrdilo, otvorilo. Niekto tomu hovorí pohanstvo, ja rodnoverie. Lenže všetkým, čím som prešiel zanechalo vo mne stopy a od mnohého som sa oslobodil. Keď človek začne pracovať na sebe, dostane veľa príležitostí. Teda jedny dvere sa mu otvoria, ale len preto, lebo otvoril predtým iné. A z každých vedú nové a nové. Podstata je nestratiť sa. Nájsť cestu a stále sa jej držať. Aj v lese idete po vychodenej ceste a viete, že tá vedie tam a tam. Ale zídete z nej, pretože vás niečo zaujalo. Viete, kde sa nachádza stará a pevná cesta, tak neblúdite. V pohrúžení sa stretávate s bohatstvami aj vedľajších ciest. Práve tie Vás formujú. Teda plnia. Pevná cesta dáva možnosti a bočnými ich plníte. Samozrejme, môžete ísť len jednou, no bude to túra síce pomerne bezpečná, no málo prekvapujúca a dobrodružná. Chcem tým len povedať, že náboženstvo nejestvuje. Je len jeho vonkajší rámec. Chodenie do kostolov, omša. No každý má tú svoju vieru v sebe. Preto je moc cirkvi založená na manipulácii mozgov, lebo dobre vedia, kam treba ísť, aby stádo bolo formovateľné. Polyteistické kultúry, teda vyznávači prírody a mnohobožstiev, /akým sú všetky prírodné kultúry od Indiánov až po Slovanov/ sú na tom o dosť lepšie, pretože vychádzajú z pochopenia Prírody a jej zákonov. Chrám je príroda a duša človeka. Netreba hľadať Boha, či Bohov v nebi, ale všade okolo a hlavne v sebe. Týmto nehovorím, že jedna viera je lepšia ako druhá. To by bolo skreslené. Ale sú tu isté pevné normy, cez ktoré kto sa hlbšie pozrie, uvidí podstatu. Ľudia chodiaci pravidelne do kostola ešte nie sú kresťanmi. Všetkému sa človek stáva vlastným prerodom krvi a potu. Nič hodnotné sa nezrodí len tak za pár dní. Súčasné otázky napríklad roku 2012. sú neopodstatnené. Mnoho ľudí si myslí, že svet zanikne, no len sa zmení. Aj to je božská podstata a jej správne pochopenie a využívanie. Boh nestvoril nikoho na utrpenie, či klam. Všetko je len v nás. Pýtate sa, prečo je na svete toľko utrpenia , ako to môže Boh dovoliť? Jednoducho. Ak sa to pýtate, utrpenie a krivda je vo Vás. Prečo by sa to mal pýtať človek, ktorý v sebe tieto emócie nemá? Často si splácame. Duša na jej ceste potrebuje k vývinu aj takéto pocity. Ak sa na to pozrieme, bolesť formuje. Ľudovít Veleslav Štúr na smrteľnej posteli v Modre povedal – „ Bolí a to je dobre“. Presne tak. Bolesť je oslobodzujúca. Bez nej by radosť stratila na cene. Rovnako ako biela na čiernej. Aj v bolesti možno využiť slobodnú vôľu. Buď sa budeme ľutovať a zanevrieme na celý svet tým, že posúdime a hodnotíme ľudí ako podrážky od topánok, alebo.... zamyslením sa posnažíme pochopiť a pozrieť na vec z nadhľadu. Všetko sa deje pre niečo. A potom je tu naša slobodná vôľa. To je zázrak! Ak by sme ju nemali a nemali ani naše ego, ťažko by sme sa vyvíjali. Slobodná vôľa nám dáva možnosti ako – Môžeš nožom odkrojiť chlieb, ale odrezať prst človeku-. Prírodné bytosti túto možnosť nemajú. Pracujú na základe neslobodnej vôle. Majú určené čo a ako majú robiť archetypmi anjelov z Kozmu. Tými sa riadia. Aj my máme určené, čo treba robiť. To hovorí naše svedomie. Ego zase namieta, večne nás skúša. Preto všetko utrpenie si robíme len sami. Boh nestvoril zlobu a peklo. To sme si vytvorili len opäť my sami. Myšlienkami, životmi a skutkami. Peklo existuje nezávisle od nás... Cesta jedinca je všemocná. Je potreba vyjasniť si vzťahy v sebe a pri hľadaní miesta na Zemi si dať do popredia i vzťah so Všehomírom – Bohom. Nech ho už nazývate akýmikoľvek menami. Treba spomenúť rozdiely medzi Bohom a Bohmi. Boh je vše objímajúca energia, éter, zákon stvorenia. Bohovia sú prírodné sily pretavené do vonkajších, často aj hmatateľných tvarov. Každá jedna krajina, každý hora, národ má svoje strážne bytosti. Aj Slnko, Mesiac, Vesmír. Tieto mocnosti nasali do seba časť božskej podstaty, ktorú im dali ľudia. Slovania volali Boha Slnka Dažbog, Egypťania Ra. Sila je rovnaká, väčšinou mali podobné vlastnosti. Ale sila je aj meno. Ide síce o tú istú bytosť, len každý národ ju volá inak. Preto toto poznanie ruší všetky náboženské vojny a získanie „pravosti“ Boha. Mená našich rodných božstiev Slovanov ako Veles, Perún, Mokoš, Svarog, Dažbog, Morena, Svantevít, Radegast, či Meluzína, Pohvizd, Rusalka, Baba Jaga, to všetko prináleží istým bytostiam, ktorých sila sa práve najsilnejšie prejavuje na území, kde sú a vznikli. Teda na Slovensku a vo všetkých slovanských krajinách. Tu majú svoje korene. Je tu istá frekvencia energie podliehajúca týmto božstvám a keď sa s ňou človek spojí tým, že vyšle podobnú myšlienku, zladí sa so všetkým, čo božstvu prináleží. Preto je sila Perúna menšia v Amerike a taká silná na Slovensku, Rusku, Ukrajine. Zoberte si koľko slov je odvodených od slov – Dub a Perún. Koľko mien a priezvisk. Aj v nich sú mená Bohov. To všetko sú odkazy, ktoré vnímavý a naladený človek dokáže rozpoznať. Koľko mien na Slovensku má v sebe slovný základ Ježiš Kristus? Málo. Preto je kresťanská viera na našom území málo účinná a duchovný základ národa nie je vyživovaný. Kresťanstvo je tu jednoducho umelo prilepené! Doslova. Každý jeden národ má daný duchovný potenciál, ktorý si má potom jedinec nezávisle na ostatných, sám rozvíjať. Ale nemôže to byť dané vierou, ktorá jednak nie je pôvodná na danom území a za druhé, bola mu daná násilím, vnucovaním a krvou! Preto cirkev stráca svoju moc a tak očividne robí chyby. Je už zbytočná, pretože Boh cirkev nepotrebuje. Potrebujú ju len ľudia. Ježiš Kristus sem neprišiel rozhodne nič zakladať a už tobôž nechcel, aby sa jeho viera šírila takým spôsobom ako tomu bolo. Ako to je dnes? Ľudia v kostoloch sú na oko zbožní, no ich aury sú často nasiaknuté neodpustením, závisťou a hnevom. Toto Kristus nechce. Kristus je láska, áno je. No táto láska nie je jediná na svete. My Slovania si túto lásku vieme vypestovať nezávisle od kresťanstva. Príroda, rodné hodnoty, kultúra, múdrosť a duchovný základ našich predkov a tejto krajiny. Krista rešpektujem ako veľkého učeníka a skutočne čistú osobnosť, no ja osobne Kristovo poznanie do môjho života nepotrebujem. Ale rešpektujem jeho múdrosť, učenie, kresťanstvo. Ak sa pokúsite naladiť myšlienkovo na Krista pocítite úžasné energie a lásku. Skutočne veľké hodnoty. Môžete si z nej niečo zobrať a i dať, no nemáte sa tým opájať, pretože chytáte sa na lano. My sme iná krajina, iná kultúra. Je to akoby ste jedli samé banány v zime namiesto hrozna. Čo je viacej prijateľnejšie pre nás? Banány, alebo hrozno? Banány chutia, no keď ich človek veľa zje v zime, či lete, nerobia dobre. My na to nie sme stavaní. Hrozno je pestované na našej pôde, má naše rodné energie. Ak sa Vám poznanie samo ponúka v jeho rozšírenom /a často skreslenom/ význame, stráca časom na sile a hodnote, pretože je to opäť len pravda väčšiny. Pravda, ktorá bude stáť aj keď veľa okolo nej padne sa hľadá zretím osamote. Tú Vám nik neponúkne. Rovnako ako skúsený podnikateľ neponúkne jeho „know-how“ hocikomu. Každý to musí nájsť sám. O to je to hodnotnejšie...

Predstavte si, že Boh je všade /aspoň jeho malé čiastočky/ a tie sú okolo Vás vo Vás, prenikajú ako šíp vodou. Ste v tom až po uši. Teraz len vedieť plávať, alebo sa nevedomky topiť. Dôležité je odpustiť samému sebe, iným. Len naivní ľudia si myslia, že ak povedia – Odpúšťam si – tak sa aj stane. Odpustenie je zložitý proces vychádzajúci zo srdca. Zhrnieme si to. Pri hľadaní svojho miesta tu na Zemi sa otázke Boha nemožno vyhnúť. Môžete ho vnímať ako chcete, ale dôležité je veriť. V niečo. V Boha. Táto vysoká žiarivá frekvencia obsahuje v sebe veľa Lásky, Svetla a Pokory. Prečo je to potrebné? Ako by fungovala jediná bunka v tele, ktorá by neverila, že ju zásobuje krvou srdce, krv zase prináša živiny a odplavuje odpad? Mohla by takto žiť? Mohla by existovať jedna bunka v obklopení ďalších biliónov iných len sama o sebe, bez toho aby neverila v nič, čo sa okolo nej deje? Videla by síce iné bunky, no to by bolo všetko. To ako to všetko funguje, by si ani nepripustila? Takáto bunka je odsúdenec. Ak si vytvorí bariéru, nič do nej neprejde a mení sa na rakovinovú. Začne ničiť iné bunky v snahe presvedčiť o jej viere. To je nedostatok úcty a pokory. Vďaky. Tej hlavne, pretože čo je náhoda? Výmysel! Všetko sa deje podľa istých noriem a zákonov. Do tých vstupovať neslobodno. Ani ich ovplyvňovať. Len rešpektovať. Hľadanie Boha v sebe začína osamote. Nik ho nemôže dať do Vašej duše. Žiadny človek, ani krst, či birmovka, či návšteva kostola, vrcholu hory. Ak ste pánmi svojich myšlienok a vedome ich riadite, ste pánom svojho života. Boh Vám v tom nepomôže, pretože je múdry. Nechá to na Vás, máte predsa slobodnú vôľu. A kecy o cirkevnej láske bez hraníc, to vynechajme. Láska je tak všemocná, že so súčasným kresťanstvom má len málo spoločné. Je všade. Boh nadelil lásky všade rovnako tak prečo by jej malo mať jedno náboženstvo viac a iné menej? Nie je hádam naša veľkosť v tom, koľko lásky je v nás samotných? K tomuto Boha nepotrebujete! Potrebujete ho, pretože ste bunkou v organizme a potrebujete mu veriť. On zase trpezlivo pozoruje a vníma Vás ako malé čiastočky, ktoré majú v sebe rovnaký potenciál Lásky. Nik nie je viac, či menej. A on to vie. Boh nie je deduško s paličkou na mráčiku. Boh nie je výmysel! Boh nie je trestajúci a hrozný. Boh nie je nespravodlivý! Boh je energia nad všetkým. Vaše jedinečné uchopenie a uvedomenie, pochopenie si prítomného okamžiku v spojení s Vašou múdrosťou, myšlienkami, vyžarovaním v spojení s Vesmírnym Kolom. Pokora a Vďaka. To je Boh. Vyššia energia, ktorá je tak vysoká, že už len keď k Vám príde jeden z archanjelov, nadchnete sa nad tou silou. A to sú „len“ archanjeli. Čo Boh? Preto poňatie Boha v našom mozgu bude vždy nedostačujúce. A ťažko sa hľadá. Ale treba ho nájsť. To je najvyššia cesta. Prirovnám to k horolezcovi. Čo ženie muža, ktorý sa šplhá do výšky 7000. metrov? Lezie po skalách, ľade? Každú chvíľu sa môže zrútiť. Čo ho ženie? Čo to je? Čo v ňom pramení a pobáda ho? Viera! Keby muž neveril, že dokáže vyliezť na vrchol, podvedomie by mu spustilo mnoho impulzov na nedosiahnutie cieľa a nikdy by tam nevyšiel. Ale vie, že tam vylezie. Verí v to. Už tam jeho časť je a čaká ho tam. Spojil sa s vierou, nádejou a pokorou. Človek lezie. To je život. Vrchol hory je Boh. On však lezie a hovorí si – „Aj tak neverím, že tam je nejaký vrchol a nejaký Boh.“ Odpovedám mu – Tak prečo lezieš človeče? Prečo žiješ?- Pokiaľ nebude mať vyriešenú otázku v sebe, prečo to robí a nebude veriť, že tam ten vrchol je, potiaľ sa bude trápiť. Veriť v Boha neznamená, že som niekto. Som kresťan. Nie! Som len som. Nič iné. Všetkým sa len stávame. Nič nedostávame len tak zadarmo. Ale pozor. Na to, aby sa človek vôbec odhodlal vyliezť na horu a už len tú myšlienku v sebe rozdúchať si potrebuje niečo prečítať o lezení, vyskúšať si zliezť pár ľahších vrchov s vhodným oblečením a obuvou. Až potom sa môže pokúsiť vyliezť na vrchol – k Bohu.- Preto toto všetko treba hľadať v sebe. Prácou na sebe si postupne skúšať imaginárne loziť po skalách, vnútornými očistami oživovať vieru v dobré horolezecké topánky a kvalitného oblečenia. Pretavte to do praxe a pochopíte, že to je ťažší proces ako sa zdalo. Ale nie každý to dokáže. Z toho plynie, že nie každý dokáže pochopiť Boha. A cestu k nemu. Pretože keď nechápe seba samého, tvorí sa priepasť. Je potrebné sa vyznať v sebe samom. Samota, príroda, meditácia, hra na hudobný nástoj, maľovanie, kreatívna práca, odpúšťanie, pozorovanie sa, všetko toto tvorí a spája nás so samým sebou. Až potom pomýšľajte na Boha. Inak ho nepochopíte. Toto je veľká chyba, ktorú robia na Slovensku kresťania. Obchádzajú túto prácu na sebe a všetko zverujú do rúk Božích! Zodpovednosť za život, snímanie hriechov, to všetko za nich urobí Boh? Vedia niečo o slobodnej vôli a karme za každý skutok, nech je akýkoľvek? Ako môžu pochopiť konanie Božích zákonov / nie prikázaní!/, keď sa ťažko vyznajú v sebe? Ako to môžete, ľudia? A kto sa nevyzná v sebe, ťažko sa vyzná v Bohu. Postupnosť a istá systematickosť, nadväznosť prác tu má svoje miesto. Súčasné kresťanstvo je o prioritách a slušnom oblečení v kostole. Raz som bol v kostole na dedine a keď sa všetci klaňali, ja jediný som zostal stáť. Viete si predstaviť aké pohoršenie som spôsobil? A ako mi bolo dobre? Bohu sa pokloním rád, ale cirkvi nie. A slovám, ktoré tam vtedy padli už tobôž nie! Ľudia sú ako automaty. Naprogramujú ich a oni len konajú. A kto sa vymkne z pravidiel, toho križujú. Ako Ježiša. Ale križujú sami seba. Boha treba hľadať najprv v sebe. Potom v prírode a keď chcete, môžete aj v kostole. Zase viem, že nemožno ľudí súdiť, či hodnotiť. Každého treba prijať takého aký je a podľa jeho zásluh. Keď je človeku dobre tam, kde je, potom dobre. Nič krajšie nie je. Pokiaľ to robíme úprimne a zo srdca.

http://www.petogasparik.estranky.sk/



autor článku: Peter Gašparík (vizitka autora)


Zaradený v rubrike: Psychohygiena (všetky články v rubrike)
Článok bol prečítaný: 4194 krát

Fotogaléria ku článku

Zobraziť detail obrázku...
Foto: archív redakcie

Súvisiace informácie

Ponúkate službu alebo produkt súvisiace s článkom? Toto je miesto pre Vašu reklamu. Neváhajte a zviditeľnite svoje podnikanie! Pridajte SEM svoj odkaz vo forme textu alebo obrázku, alebo s kontaktnými údajmi o Vás.
Ak chcete pridať Vašu reklamu pod tento článok, napíšte nám na náš email: redakcia@magazinluna.sk

Súvisiace články



predplatitelia





Copyright (C) 2007 - 2014 Magazín LUNA, s.r.o., ISSN 1337-6179, web solution and visual design (C) 2007 SYNAPSYS, s.r.o.
(verzia aplikácie 4.14)